peta05

Dnes sa mi stala čudná vec. Trocha ma zarazila a musím sa priznať, že som to od ľudí, ktorých mám rada a ktorí, dúfam, majú radi mňa, nečakala...
Mám voľný večer. Pod pojmom voľný rozumiem to, že nebudem so svojím priateľom. Jeden ujo poľovník má dnes narodeniny a pozýva všetkých svojich priateľov v love na oslavu. Ostatne, ako každý poľovník. Asi to majú nejakú tradíciu, neviem, nepýtala som sa. Každopádne, dnes večer bude tam a ja si môžem robiť, čo len chcem.
Dostala som chuť nejako sa nahodiť, vyfintiť ako za starých dobrých časov, keď  návšteva nášho obľúbeného baru bola neodmysliteľnou súčasťou piatkového večera. Tak som sa ozvala ľuďom, ktorí sa mi s týmito spomienkami spájajú- mojim kamarátom, chlapskej partičke, ktorá sa pozná odnepamäti a ešte dávnejšie. Teraz už sa všetci spolu nestretávame tak často. S Lukášom si píšeme a stále plánujeme stretnutie, s Jurom, mojim najlepším kamošom, sa stretávam viac- menej pravidelne, Martin je v Prahe a už sa nevracia domov tak často ako kedysi a druhý Martin je v Holandsku, kde si spokojne pracuje a miluje so svojou snúbenicou, no a s Tomášom sa nerozprávam od jednej pamätnej udalosti, on vie, prečo, len sa robí, že nechápe, prečo ho nezdravím, keď sa s ním stretnem na ulici.
To by bolo asi tak všetko. Študujem históriu a je to zároveň môj koníček, čiže sa ustavične a rada zaoberám, ako to bolo kedysi a ako som sa mala dobre,  čo však vôbec neuberá na  čare prítomnosti, lebo sa mám stále dobre, ak nie aj lepšie.
Lenže dnes som mala chuť trošku sa vrátiť, zaspomínať si, zasa zažiť zábavný večer s mojimi priateľmi, napokon, nevideli sme sa už veky! Navyše, v tom našom bare, kde oni ustavične chodia, ja už menej a kde majú dokonca rezervovaný stôl na piatkové večery, teraz robí moja kamarátka, ktorá s nami tiež istú dobu chodila von. Ideálny večer sa mi rozprestieral pred očami a tak som vzala telefón, naťukala staré heslo a tešila sa na večer. Bohužiaľ. Nejako to nevyšlo.
Aby ste boli v obraze, s jedným z nim som istú dobu chodila. Nebol to najdlhší vzťah na svete, ale všetko prebiehalo raketovou rýchlosťou a iskrilo to tak, že by sme vysvietili celé mesto. Lenže ako to začalo, tak to aj skončilo. Odrazu. Jednu chvíľu sme spolu boli a druhú už nie. Ja som bola tá ukrivdená, ktorej sa rozpadol svet pred očami a nedalo sa tomu zabrániť, čo ma bolelo najviac. Spolu s ním skončili aj spoločné večery s kamarátmi nad vínom. Sú to proste chlapi a držali pohromade. Na jednu stranu sa mi mi takáto súdržnosť páči, na druhú ani nie, keď som ten vydedenec ja. Nie som typ, ktorý sa uzatvára do seba. O mojej bolesti vedel celý môj svet. Uzavrela som sa jedine pred ním, bola som ponížená a nemienila som mu len tak ľahko odpustiť.
Dnes sú tomu asi tri roky. Bolesť pominula, našla som inú lásku, úplne odlišnú od tej prvej, ktorá ma spravila šťastnou. Myslela som, že sme sa cez to obaja preniesli, dokonca sme sa začali aj normálne rozprávať, nielen zdraviť na pol úst. Musím dodať, že to bola moja zásluha, čo svedčí o tom, ako som vyspela od toho času, keď som s ním randila. On ale asi nevyspel.
Skrátka a jednoducho, nechce ma tam. Neviem presne, ako to je, kamarát napísal iba, že sa bojí, že by tam bolo dusno a ze či sa ho má spýtať. Prosím? Ja viem, chápem to, že ten človek ma nechal, mal na to svoje dôvody a pre tie sa so mnou nechce stretávať. Len ma jednoducho mrzí, že práve on sa tvári ukrivdene a moji kamaráti sa k nemu správajú ako k izbovej rastlinke. Na mne nezáleží?
See you soon, bye