peta05

Bolí ma srdiečko. Nemala by som tak hovoriť, ani na to nijako nemyslieť, ale nejde to. Tá časť môjho ja, ktorá by teraz mala zaúčinkovať, asi zaspala... alebo sa stratila a na to nechcem ani myslieť. Som príliš slabá, aby som mohla vzdorovať tomu, čomu som sa tak veľmi bránila. Som ako mucha lapená do  pavučiny. Pavučiny jeho klamstiev. Alebo to nie sú klamstvá? Ešte stále sa snažím veriť tomu, že nie, ale neviem... vnútorný hlas mi hovorí, aby som neverila. Bojím sa mu otvoriť a nechcem ostať bez neho. Ako z toho von?
Dnes, keď už sa nevrátil, mi veľmi chýbal. Pozerala som sa von oknom a musela som zadržovať slzy. Bolelo to a vlastne ani o nič nešlo. Malo by? Nie, nemalo, vždy som to hovorila. Lenže tá časť môjho ja tu nie a preto o niečo ide. A ja strašne nechcem, aby šlo.  Pretože potom to bude bolieť. A ja nechcem, aby to bolelo. Bojím sa bolesti....
Ostáva mi len modliť sa k Bohu, aby mi dal silu...