peta05

Vedeli ste, že o piatej ráno býva vonku ešte tma? A že pred pol šiestou už je celkom svetlo? Nevedeli? Ja to viem, odkedy chodím no nočné brigády do Samsungu, Voderady pri Trnave. Je to strašný podnik. Postavili ho Kórejci a teraz si tam rozkazujú a majú divné nápady.  Nie, že by som sa sťažovala. Dostanem päťsto korún za to, že stojím pri dverách a utieram otlačky prstov na skle. Dobré, však? Ale skúste niekedy robiť takúto záživnú prácu osem hodín denne.
Ale to som na na nočnej nerobila. Na nočnej som tentokrát nerobila nič. Akurát som triedila rukavičky, ale to bola len taká z núdze cnosť. Inak sme s babami sedeli v prezliekárni na zemi a kecali. Bol víkend a výroba nebežala. Tiež sme pozerali na hodinky a priali si, aby bežali rýchlejšie. Nebežali, takže sme si to poctivo odtrpeli. A potom, o piatej, sme začali všetky písať. Jediná som mala papier, tak som zásobovala. Prišla na nás totiž tvorivá chvíľka.
A teraz by som chcela písať o jednom dievčatku. Volá sa Monika, zoznámte sa. Hrbí sa nad papierom a chvíľami si šúcha čelo pri úpornom rozmýšľaní, ako čo najúspornejšie napísať všetko, čo má na srdci. Píše totiž list. Pre svojho priateľa. Pre toho priateľa, ktorý ju ráno po práci príde čakať na stanicu. Monika má devätnásť rokov a už dva roky spí asi dve hodiny denne. Chodí ešte do školy a tento rok bude maturovať. Keď som sa čudovala, prečo stredoškoláčka, ktorá by si mala užívať voľno a sústreďovať sa na školu, ako som to robila ja, chodí popri škole makať, odvetila, že šetrí na vysokú. Vtedy mi to prišlo bláznivé. Všetci, čo chodia na výšku vedia, že zarábať na študetské živobytie sa dá aj popri škole.
Ako obyčajne, prenáhlila som sa vo svojom úsudku, ale to som celá ja. Hodnotím, kritizujem a posudzujem a vlastne ani neviem čo. Môj rozumný priateľ povedal len toľko, že na všetko sa dá zvyknúť, aj na dve hodiny spánku denne, ale myslí si, že raz sa to niekde odrazí. A ja som si vtedy spomenula, že som v nejakom múdrom časopise čítala, že človek je naprogramovaný tak, aby mu stačili štyri hodiny spánku.
Na tejto nočnej som sa však dozvedela, že Monika je z rozvedenej rodiny. Jej otec je piatykrát ženátý a momentálne v piatom rozvodovom konaní a má osem detí. Monikina mama je nejaká divná. Nič bližšie sme sa o nej nedozvedeli, ale stačilo mi, keď Monika rezolútne vyhlásila, že rozhodne nechce, aby sa jej priateľ nejako bližšie s maminou poznal. A ostatná rodine je tiež voľajaká čudná. Monika hovorila, že jej pokazili každý vzťah, či už s chalanom alebo kamarátkou. Naposledy to bolo vyhlásením, že chlapec nie je pre Moniku dosť dobrý. Také niečo určite nechce nikto z nás počuť. Nejako sa s tým nevedel vyrovnať a Monika dostala kopačky.  Už to nechce viac trpieť, nechce, aby sa jej niekto iný miešal do vzťahov a preto je proti tomu, aby s jej priateľ zoznamoval s jej rodinou. Preto ten list, aby to tam mal všetko nakope. V októbri sa totiž priateľ stane manželom.
Áno, malá, pracovitá Monika sa bude vydávať. Mierne ma to vydesilo, lebo mám strach z bližších záväzkov a udivilo, lebo nemá ešte ani maturitu, ale veď dobre. Tešila som sa aspoň z toho, že si našla toho pravého a nevymýšľa okolo toho, ako to robím ja. Priali sme jej to. Ale takmer ma ranila mŕtvica, keď povedala, že ju požiadal o ruku štyri mesiace po zoznámení! Štyri mesiace! Ok, je fajn, že našla toho pravého a ja jej to srdečne prajem, lebo to je super vec. Ale svadba po pár mesiach?
Popravde, neviem presne, čo si o tom myslieť. Som človek, čo sa snaží na každú vec, aj keď o nej veľa nevie, vytvoriť názor. Celé sa mi to zdá nejaké unáhlené. Monika vyzerá, že si je istá. Povedala, že spolu veľa prežili a to jej dodáva tú istotu. Istotu, že našla lásku na celý život. Stáva sa, že sa stretnú dvaja ľudia, ktorí od prvého okamihu jednoducho k sebe patria. Akoby našli tú svoju stratenú polovičku, čo ju človek hľadá celý život a nie vždy sa mu to podarí. Obyčajne sú medzi nimi veľmi silné city, buď sa vášnivo milujú alebo vášnivo nenávidia, ale aj tak nevedia bez seba žiť. Možno je to tento prípad, neviem. Ale aj z tohto pohľadu sa mi svadba po štyroch mesiacoch vidí mierne strelená.
Spomínam si, že keď som ja začala chodiť so svojím miláčikom, bola som taká zamilovaná, že by som mu tiež prikývla, keby ma žiadal o ruku po štyroch mesiacoch. Bolo by to predsa také romantické! Dnes by som nad tým rozmýšľala. Nie, že by som ho nemilovala. Ale už sa na svet nedívam cez ružové okuliare zamilovanosti.
No nech. Prajem Monike, aby jej to vyšlo, zaslúži si to. A možno je to naozaj ten pravý a nakoniec bude v živote šťastnejšia ako ja, ktorá nad všetkým strašne premýšľa:-)
See you soon, bye