peta05

Rozhodla som sa, že začnem znova písať. Keď ma to napadlo, najskôr som premýšľala, aký cieľ tým vlastne sledujem. Vždy, keď som písala, sledovala som nejaký cieľ. Ale teraz? Ak sa mám priznať, inšpirovala ma Halina Pawlowská. Práve som dočítala jej knižku Díky za každé nové ráno a strašne sa mi páčila a proste som chcela aj ja byť ako Halina a napísať knihu a scenár a byť obdivovaná napriek tomu, že nie som krásna... Aj keď som teda diametrálne odlišný typ od Haliny, čo sa výzoru a zrejme aj povahy týka... Viem, že nenapíšem knihu ako Halina alebo napríklad Eva Urbaníková- nemám ich štýl písania, momentálne dosť preferovaný, som skôr vážnej povahy a zrejme nemám ani toľko talentu a odvahy, či cieľavedomosti, aby som sa k nejakej tej knihe napokon dostala...
Keď som bola malá, chcela som byť spisovateľkou a ani najmenej som nepochybovala, že by som sa ňou nestala. Mala som všetky predpoklady byť spisovateľkou. Ale postupom času som zistila, že na našom malom Slovensku sa neoplatí byť spisovateľkou- ani profesionálne ani finančne (nie, že by som bola mamonárka, ale ja som si to proste predstavovala tak, že budem spisovateľkou z povolania, celý deň budem sedieť a ťukať do počítača fantázie a bude ma to živiť a hotovo) a tak som sa rozhodla, že budem novinárkou. Na žurnalistiku som nešla z jedného dôvodu- nevedela som tak dobre po anglicky, aby som mala šancu sa na tú školu dostať. Som zbabelá, ja viem. Ani som sa nepokúsila (!). Možno ma to vtedy aj prešlo a chcela som robiť niečo iné, tak alebo onak, nie som na žurnalistike. Ja viem, na angličtine žurnalistika nestojí, aj keď je dosť podstatná, ale aj tak...
Poznám jednu kočku, ktorá chcela byť novinárkou a aj sa ňou stala. A nie len takou hocijakou. Andrea bola predurčená na to, aby sa novinárkou stala a nebola zbabelec ako ja, aby sa nechala odradiť. A Andrea je perfektná. Je taká dobrá, že napriek tomu, že nemá titul zo žurnalistiky, pretože ju kvôli nezodpovednému správaniu zo školy vyhodili, postupom času museli všetky tie žurnalistické autority uznať, že je to naozaj klasa aj bez nejakej školy a dnes pracuje v ženskom lifestylovom časopise. Pravidelne ho čítam, vyhľadávam jej články a potom v noci pod perinou snívam svoj sen, že aj ja niekedy dostanem takú šancu a budem žurnalistka ako ona... Cesta navrchol nie je jednoduchá, poznám sa s ňou, takže viem, napríklad som sa dozvedela, že v tejto brandži sú dôležité priateľstvá a  kontakty. Taká kamarátka ťa v správny čas môže odporučiť správnym ľuďom a ty potom píšeš články do časáku, ktorý číta polovica Slovenska a cestuješ po svete a berieš ťažké prachy a užívaš si to.... keď už si na tom vrchole:-)
Nie, že by som si neverila. Verím v to, že každý môže dosiahnuť tú svoju pomyslenú métu, kedy len chce- musí len chcieť.  Škoda, že ja som taká lenivá. Vo chvíľach slabosti si dokonca hovorím, že ani nemám talent. Možno taký nejaký malý, ale nie dosť veľký na to, aby som napísala bestseller alebo sa stala žurnalistkou... No náhodou, odjakživa som písala dobré slohy. Vymykala som sa z bežného rámca našej triedy na osemročnom gympli, vždy som bola chválená a len vlastnou vinou som nepísala pre školský časák. Bola som hnilá zdvihnúť ten svoj malý zadok a ísť na zakladajúcu schôdzu... o ktorej som nevedela, takže teraz neviem, kde bola chyba... Bola som na seba pyšná, keď som zasa niečo vyprodukovala a to obzvlášť vtedy, keď mi matikárka písala pätorku veľkú ako päsť, ale povzbudila ma slovami, že veď čo, veď ty, Peťka, budeš raz slávnou spisovateľkou! Správne! Dobre mi padlo, že to uznala dokonca aj ona. No čo už, v matike som nevynikala.
Na vysokej sa to akosi pokazilo. Vždy sa mi páčilo, ako univerzita stiera rozdiely medzi študentmi. Už to nie sú jednotkári a trojkári, na vysokej nikto nehovorí  "mám fyziku na jednotku", ale víťazoslávne kričí  "spravil som fyziku!", akoby to bolo na jednotku s troma hviezdičkami a velikánskym mesiacom k tomu:-) Lenže ja som na vysokej zistila, že možno v tých slohoch až tak nevynikám. Minimálne preto, lebo tu sa veľa slohov nepíše. Študujem totiž históriu. Ale aj tak ma štvalo, keď na jednom nesmierne nudnom, ale povinnom seminári, ktorý už ani neviem, ako sa volal a z ktorého sme písali na konci semestra sloh, ďakoval profesor za potešenie pre jeho stareckú dušu namyslenému spolužiakovi a nie mne...
Mám veľké ego, a to potrebuje byť sýtené. História ho veľmi nesýti, aspoň nie v tomto smere. Preto som zanevrela na písanie a sústredila sa na štúdium. Celé moje písanie tvorilo horúčkovité škriabanie poznámok zo stredoveku, ktoré boli diktované závratným tempom, ale zasa, dala som si, aj pri tej rýchlosti, záležať na tom, aby boli moje poznámky štylisticky upravené, pokiaľ možno v celých vetách- tak sa mi aj lepšie učili:-)
Lenže... lenže teraz som čítala Halinu Pawlowskú a vo mne sa prebudili moje dávne sny a nádeje. Takže- som tu! Musím na sebe trošku popracovať, ale ktovie, možno niekedy budem slávna spisovateľka... ak nebudem slávna historička... a možno budem oboje, ktovie:-) Takže idem na to!
See you soon, bye