peta05

Iste už každý z nás aspoň raz zažil bolesť vo vzťahu. Teraz dúfam, že to nebola bolesť fyzická- ja myslím na bolesť psychickú. Ja takúto bolesť strašne nemám rada.Uznávam, že bolesť zoceľuje, ale aj tak sa jej vyhýbam ako čert krížu. Nenávidím, keď ma bolí srdiečko, keď mám okolo neho ten zvieravý pocit a všetko vidím čierne. Nemám rada, keď niečo strácam, pretože vtedy ani nedúfam, že niečo nové nájdem. A teraz tento článok píšem v nádeji, že sa mi troška uľaví, aj keď dopredu viem, že asi nie...
Ja si za tú svoju bolesť môžem sama- pretože som naletela klamárovi. Teda, on to spočiatku asi aj myslel vážne, ale teraz myslím, že nie. Hovorím, že myslím, pretože on si vo svojich kaleráboch veselo ďalej pokračuje a ja chcem tak strašne veriť, že je to pravda. A bolí ma, keď vidím, že nie. Keď ma stretne a pomaly ani nepozdraví. Keď volá von inú. Keď chcem byť s ním a on má vždy iný program. Je to chlap, všetko musí byť po jeho... a ja sprostá mu na to vždy skočím. Podľa mňa sme my, ženy, strašne hlúpe a naivné v týchto veciach. Sme vychovávané, aby sme odpúšťali, aby sme boli trpezlivé a tolerantné, ženie nás materinský inštinkt, aby sme prevychovávali a starali sa, aj keď ten dotyčný nechce byť prevychovaný a obskakovaný. A často dovolíme klamárovi, ktorý má sladké reči a je tak strašne sexy, aby nám vzal srdce, vyžmýkal ho ako citrón a potom hodil do prachu. A každá jedna verí, že to ona ho zmení.
Ja nechcem nikoho meniť, ani vychovávať. Sama sa ešte neviem o seba poriadne postarať. Ja len chcem trocha lásky a pozornosti... no dobre, chcem z nej riadny kus, ale je na tom niečo zlé, keď túžim po tom, aby som bola milovaná? Nie je. Veď je to prirodzené. Lenže toho sa asi nedočkám.