peta05

Jana sedela vo svojej obľúbenej reštaurácií pri bare. Jana bola mladé, pojašené dievčisko, mala dvadsať a pocit, že celý svet jej leží pri nohách. Veď jej aj ležal. Mala všetko, čo si mohla želať. Mladosť, krásu, rodičov v dome v najluxusnejšej štvrti v rodnom meste. Usmiala sa na barmana, ktorý spal s každou ženou nad tridsať a pod štyridsaťdva na okolí a usrkla si zo svojho mojita. Bola sama. Bola na love. Práve premýšľala nad neplodnosťou dnešného večera a chystala sa zavolať niektorému osvedčenému kamarátovi, keď  vtom si všimla toho chlapa.
Sedel na druhej strane baru, mal svetlé vlasy, nebovomodré oči a pil pivo. Jana neznášala pivový dych chlapa, ale tentokrát to bola ochotná zniesť, len aby  znova zachytila závan toho sexappealu, ktorý z neho sálal.
Jakub sedel pri bare, pil tmavé pivo a myslel na laptop, ktorý mu ležal pri nohách, projekt, ktorý dokončili  v práci a projekt, ktorý sa práve rozbiehal. Jakub bol totiž workoholik. Vyštudovaný génový inžinier sa svojej práci venoval s posadnutosťou, ktorá spálila všetko naokolo. Mal tridsať, žiadny perpektívny vzťah a nedvíhal matke telefón, lebo sa ho vždy spýtala, či môže od neho vôbec čakať vnúčence. Jakuba to nesmierne vytáčalo. Bol génový inžinier a vedel o potrebe mužského plemena rozdávať svoje semä. Koľko behalo po svete detí s jeho modrými očami? Netušil. Vždy tvrdil, že o ochranu sa má starať žena. Koľko jeho správ o dokončených a úspešných projektoch má v špeciálnej zásuvke o perspektívnych zamestnancoch jeho šéf? Presne dvadsaťtri. A tak sa Jakub po ročnom pôsobení vo firme dostal na čelo perspektívnych zamestnancov. Prečo sa matka nespýta niekedy na toto? Jakub poznal ženské telo. Nepoznal ženy. Zato dokonale poznal svoju prácu.
Jana nebola zvyknutá čakať. Bolo presne dvanásť tridsaťdeväť, keď sa pôvabne zošuchla zo stoličky a zamierila k Jakubovi a bolo presne jedna sedemnásť, keď odomykala dvere bytu. Bytu, o ktorý sa delila s Lenkou. Lenka bola jej kamarátka, napodiv si to to-kamarátstvo aj byt- mohla dovoliť. Mala vlasy hnedej myšacej farby, študovala filozofiu, nemala priateľov, zato mala knihy a o tomto čase spala v dome svojch rodičov na strednom Slovensku ako poslušná dcérenka. Jana domov chodila zriedka, nebolo nič, čo by ju tam lákalo. Odlišnejšie povahy sa v jednom byte ani nemohli stretnúť.
Jakuba neprekvapilo, keď ho po chvíli skúmania tá dievčina oslovila. Rozmýšľal, čo spraví. Je unavený alebo ju ešte zvládne? Dopil svoje tmavé pivo a pohár rázne položil na stôl. Tento mesiac mal toľko práce, že spal len vtedy, keď si na to spomenul. Uškrnul sa. K dvadsiatim trom správam v špeciálnej zásuvke jeho šéfa o perspektívnych zamestnancoch pribudla štvrtá. Porada, na ktorej ho pochvália, bude až v pondelok. Prečo by sa neodmenil už teraz? Vedel, čo chce. A zjavne to vedelo aj to mladé pôvabné stvorenie, čo tu pred ním stálo s jasnou výzvou.
Mladosť je zvláštna. Vezme si, čo potrebuje, nikoho sa nepýta a nehľadí na dôsledky.
Jana sa ráno zobudila do slnečného dňa. Slnko už viselo vysoko, keď sa slastne natiahla na posteli. Netušila, kedy ten muž odišiel. Netušila ani, ako sa volal. Zmocnil sa jej zvláštny smútok. Možno to aj chcela vedieť, ale nespýtala sa. A on by jej to možno ani nebol prezradil. Čo čakala? Stanovila jasné pravidlá. Hľadá rozptýlenie zo všednosti dní a nie lásku. Láska je nebezpečná, môže človeku ublížiť. Na lásku času dosť. Napriek tomu... napriek tomu sa ho mohla aspoň spýtať, ako sa volá...
Rázne vstala a zamierila do sprchy. Iste je už obed. Onedlho príde Lenka, možno sa jej pochváli a možno nie. Každopádne, vyrazí popoludní na nákupy. Pustila vodu, do kúpeľa nasypala vonnú soľ. Už nemyslela na uplynulú noc.
Jakub otvoril laptop ešte ráno v taxíku. Na dievča, s ktorým strávil noc, takmer zabudol. Nevedel ani, ako sa volá. Načo aj? Takých, ako ona, už bolo a ešte aj bude. Teraz nie je nič dôležitejšie ako práca. Nemyslel už na nič, len na ňu. Nemyslel na svoj prázdny staromládenecký byt, ustarostenú matku, nemyslel na lásku. Láska zaberá čas, nepotrebuje ju. Nie teraz. Na lásku má on času dosť.