peta05

Dnes som skoro vstala. Malo to svoje príčiny a preto som nefrflala, ako zvyknem, ale naopak, bola som šťastná, veľmi šťastná.
Je krásne ráno a ja si pripadám ako vtedy, keď sa učím na skúšky, celú noc sedím nad knihami a ráno sa postavím s hrnčekom kakaa ešte chvíľku na balkón, aby som si vychutnala ten okamih zrodu nového dňa, kým pôjdem spať. A tiež okamih víťazstva. Cítim sa naozaj ako víťaz, keď sa mi podarí prekonať samu seba a ostať hore celú noc, aby som sa učila. Niekomu to môže pripadať divné, veď takto budem spať celý deň, tak načo to bolo dobré? No mne sa lepšie učí v noci, to je fakt a ďalší fakt je, že celý deň spať nebudem, takže nejakú tú hodinku naviac budem mať. Na skúške budem odpovedať s očami ako veverička a namiesto bujarej oslavy budem dospávať, ale verte mi, ten pocit naozaj stojí za to.
Ráno sa mi aj dobre rozmýšľa. Sú okamihy dňa, kedy mám pocit, že vidím do podstaty vecí, ľahšie sa rozhodujem a tieto rozhodnutia už nemením, lebo mi prídu absolútne správne. A práve ranné rozhodnutia a myšlienky mi sú vzácnejšie, pretože sa nevyskytujú tak často. Nie som ranné vtáča, to vôbec, ja som typická nočná sova. Keď nemusím, nevstávam ráno, ale predpoludním a dokážem byť hore dlho do noci bez nejakých evidentných problémov.
Bolo to tiež jedno ráno, myslím, že to bolo práve nedeľňajšie ráno, melancholické a clivé, keď som sa rozhodla, že jej to poviem. Nikdy predtým som to nevidela tak jasne. Nikdy predtým som nebola tak pevne presvedčená, že je to správne. Ale zvoliť správne slová, aby ste svojej najlepšej kamarátke povedali, že ju už nikdy nechcete vidieť, tak na to nepomôže ani ráno, ani presvedčenie ani nič.
Nie som potvora. Mala som svoje dôvody, aby som sa takto rozhodla a ona to vedela. Nechala som po sebe šliapať už dlhšiu dobu, lebo som ju mala rada, ale to, čo mi spravila naposledy, to už bolo veľa. Prežili sme toho spolu veľa. V to ráno som spomínala, ako sme sa spolu prvýkrát opili, ako sme spolu cestovali stopom po Poľsku, ako sme spolu vedeli žúrovať na letných festivaloch a napokon, ako sme spolu plakali pod starou lipou nad našim dvorom, keď ju zradila jej životná láska. Ona od žiaľu, ja od toho, ako ma bolelo srdce, keď som ju videla nešťastnú. Také sme boli kamarátky.
Odvtedy to oľutovala. Pokúšala sa so mnou spojiť, stretnúť sa, posielala mi po známych odkazy, ktoré som mohla pochopiť iba ja. Nechcela ju znova pustiť do svojho života. Strašne sa zmenila. Neviem, čím to bolo, ale stala sa z nej sebecká mrcha, žena, ktorá mala v hrudnom koši kameň namiesto srdca. Vytrpela si v živote svoje, ale to ju neoprávňovalo na to, aby robila zo života peklo ľuďom, ktorí sa jej snažili pomôcť. Nepomohlo nič. Napokon som od nej musela utiecť aj ja, ak som nechcela, aby ma stiahla so sebou.
Niekto by ma mohol odsúdiť, že kamoši sú predsa na to, aby sa navzájom podržali a ja nie som naozajstná priateľka, keď som ju nechala tak. Ale nemôžeme súdiť, keď nevieme, ako to vlastne bolo.
Potom sa však stalo niečo, čo ju otvoriť oči a videla, že jej už nikto neostal a mala toľko súdnosti, aby vedela, že je to len jej vlastnou vinou. Odčinila, čo sa dalo, čo sa nedalo, trpko oľutovala. Prešla si svojím očistcom. Nikomu by som to nepriala, ale ona to asi potrebovala. Zvládla to. Opäť je to moja najlepšia kamoška, aj keď, a k tomu sa priznávam nerada, ale je to bohužiaľ tak, mám sa pred ňou teraz trošku na pozore. Cíti to a mrzí ju to, mňa tiež, ale obe vieme, ako to bolo a možno ešte neprešlo toľko času, aby som úplne zabudla.
Toto ráno je preto výnimočne a preto som vstala tak skoro, aby som bola pri nej, aby som ju držala za ruku v okamihoch, kedy sa z bolesti rodí nový život. Dnes ráno sa totiž moja najlepšia kamarátka stala matkou...